Reprezentácia

U21

 

Róbert Mak patril dva roky medzi najvýraznejšie postavy reprezentácie do 21 rokov, bol jej lídrom. Do tímu sa dostal ešte za čias trénera Borisa Kitku a po tom, ako prevzal taktovku Ivan Galád, plne rozvinul svoj talent a schopnosti v tomto tíme. Za reprezentáciu odohral 20 zápasov a strelil dva góly. V kvalifikácii o postup na ME 2013 odohral najviac zo všetkých hráčov - nastúpil v deviatich stretnutiach a na ihrisku strávil 792 minút. V tomto rozhovore zhrnul svoje úspešné účinkovanie v dvadsaťjednotke.

Ako si spomínaš na tvoje začiatky pri dvadsaťjednotke a čo nasledovalo potom?

„Zo začiatku to vždy býva také chladné, nepoznáte sa s chalanmi a realizačným tímom... Postupne si však začínate zvykať , až to príde do takého štádia, že nechcete, aby sa to skončilo. Boli sme jedna vynikajúca partia, či už medzi hráčmi alebo trénermi. Prvý zápas sme odohrali vo Francúzsku, kde sme prehrali 1:3, takže začiatok nebol príjemný. Nakoniec to však bolo také, že sme sa ani nechceli rozlúčiť.“

Ktorý zápas bol pre teba najpamätnejší, v ktorých okamihoch si bol smutný a sklamaný?

„Boli to dlhé dva roky, krásne zápasy, ale aj menej pekné. Najkrajšie hádam tie domáce proti Francúzsku a Kazachstanu. Nezabudnuteľná bola kulisa v Michalovciach, kde sme vypredali štadión, ale žiaľ, nešťastne sme prehrali s Rumunmi 0:2. Taký je však futbal. Skrátka, s tímom som zažil pekné zápasy a hralo sa mi zaň veľmi dobre.“

V mužstve sa vystriedalo množstvo hráčov, ku ktorým si bol najbližšie?

„Ako som už povedal, partia bola vynikajúca - tak hráčska ako aj trénerská – nakoniec z toho vznikla veľká rodina. A každý v nej vedel všetko, čo má robiť. Každý si robil svoju prácu a nad ničím iným sa nemusel zamýšľať. Všetci sme boli dobrí kamaráti, ja som sa snažil vychádzať s každým veľmi dobre. Najviac som sa kamarátil s Filipom Kissom, Milanom Lalkovičom a Kristiánom Kolčákom. Keď sa mám priznať, bol som veľmi, veľmi smutný, že sa to skončilo. Nik mi tak nechýba, ako chalani z repre. Dúfam však, že sa ešte niekedy spojíme a zahráme si spolu.“

Čo ti dalo pôsobenie v tomto tíme z pohľadu futbalového či ľudského?

„Veľmi veľa. Naučil som sa rad vecí tak po futbalovej, ako aj ľudskej stránke. Spoznal som nových trénerov, nové európske mestá, ale hlavne – bavil som sa futbalom. Určite mi to pomohlo dvakrát vyhrať aj anketu o najlepšieho mladého futbalistu Slovenska za roky 2011 a 2012, čo je zatiaľ najväčší úspech v mojej doterajšej kariére.“

V jednom rozhovore si sa po skončení kvalifikácie vyjadril, že na účinkovanie v dvadsaťjednotke nikdy nezabudneš. Dopovedz prečo.

„Lebo všetko klapalo perfektne a veľmi som sa tešil na každý zraz, na chalanov, trénerov, na všetko... Vážne sme boli vynikajúca partia a veľmi rád by som si to s nimi ešte niekedy zopakoval.“

Chýbala čerešnička na torte, ktorou by bol postup na záverečný turnaj ME. Bolo Holandsko reálne nad sily Slovákov?

„Každý videl, že sme dali do toho maximum, každý jeden z nás na ihrisku vydal zo seba všetko. Ja som si hovoril, že nikdy v živote som nevidel takto hrať tento tím ako proti Holandsku. Ukázali sme najkrajší futbal i najväčšiu bojovnosť zo všetkých kvalifikačných duelov. Lenže Holandsko je top trieda a ešte sa musíme dosť učiť, aby sme dokázali vyhrávať zápasy nad takýmito súpermi.“

Dlho si čakal na góly v reprezentácii, nakoniec prišli vo veľmi dôležitých momentoch proti Kazachstanu...

„Som rád, že som nimi pomohol mužstvu v najdôležitejších chvíľach. Chcel som odplatiť moju zahodenú šancu proti Rumunsku, veď ak by som ju bol premenil, mohli sme vyhrať... Nikdy som sa však nepozeral na góly, ale na výkon celého tímu a na to, aby sme spolu vyhrávali. A vždy som sa úprimne tešil, keď sa to podarilo, bez ohľadu na to, kto skóroval. “